Zoznam všetkých článkov

Prejav k programovému vyhláseniu vlády

Plány na lepšiu a spravodlivejšiu pomoc ľuďom, je jedným z dôvodov prečo som podporila programové vyhlásenie vlády.

Vážený pán predseda, vážení kolegovia, členovia vlády, milí hostia.
Do politiky som vstúpila s tým, aby som mohla konkrétne pomôcť riešiť problémy našej krajiny o ktorých viem a ktorým sa v živote venujem.
Mojou špecializáciou je hlavne sociálna práca, v ktorej roky pôsobím ako pedagóg a sociálny pracovník. Preto sa zameriam na tie časti programového vyhlásenia vlády, ktoré sa venujú práve tejto oblasti.
Programové vyhlásenie vlády vnímam ako rámcový dokument, ktorý nemôže detailne riešiť všetky sféry života na Slovensku, ale popisuje priority na ktoré sa chce exekutíva zamerať.
Z môjho pohľadu sú mnohé zadefinované správne. Chcem však podotknúť, že nie málo z nich už riešili aj predchádzajúce vlády, dokonca k nim už boli aj prijaté zákony. Problémom však bolo, že tie neboli vždy uplatňované v praxi tak, aby mohli účinnejšie riešiť problémy spoločnosti. Presnejšie, aby uvoľnili ruky ľuďom, ktorí službu verejnosti myslia vážne, vykonávajú ju poctivo, profesionálne a s nasadením. Pretože zo svojich skúsenosti viem, že takýchto špecialistov, či už spomedzi zamestnancov verejnej správy, podnikateľského prostredia, či neziskových organizácii je viac než dosť. Stačí aby im neboli hádzané polená pod nohy, alebo aby sa ich iniciatívam vyšlo v ústrety.
Aj na tieto príklady sa chcem v svojom príspevku zamerať.
Politika tvorby pracovných miest
So sociálnou sférou veľmi úzko súvisí zamestnanosť, preto vítam ambíciu vlády znižovať nezamestnanosť a hlavne hľadať uplatnenie pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú v dôsledku straty pracovných návykov na hrane vylúčenia zo spoločnosti. Nástroje na riešenie týchto problémov už sú, potrebujú však doladenie a predovšetkým reálnu medzirezortnú spoluprácu. Chýba zároveň prepojenie s praxou. Teda to, čo som pred chvíľou spomínala. Riešenia máme, aj ľudí ktorí sú schopní ich realizovať, potrebujeme však doladiť dôležité detaily.
Podobne je to však aj so zamestnávaním mladých ľudí. Popri rizikovej skupine ľudí nad 50 rokov evidujeme najvyššiu mieru nezamestnanosti aj u mladých do 29 rokov. Preto je potrebné a nevyhnutné zamerať sa práve na túto skupinu a pomôcť im uplatniť sa na trhu práce.
Všetci popri tom vieme, že Slovensku postupne dochádza kvalifikovaná pracovná sila. Kvôli tomu hrozí, že prídeme o investorov, staneme sa montážnou dielňou, mladí budú ďalej navždy odchádzať do zahraničia. Nehovoriac o frustrácii tých, ktorí tu ostanú. V tejto súvislosti asi budem zbytočne spomínať hrozbu, ktorá nielen že môže, ale už aj viedla ku ich radikalizácii. Aj v tejto oblasti potrebujeme prepojenie školstva s praxou a medzirezortnú spoluprácu.
Nehovoriac o potrebe podriadiť schválenie nových študijných odborov analýze uplatnenia absolventov na trhu práce.
A opäť aj tentokrát už iniciatívy jednotlivcov v mnohom predstihli štát. A politici a úradníci by sa mali od nich učiť alebo im aspoň rozviazať ruky.
Uvediem príklad. V roku 2006 na východnom Slovensku prišla najväčšia investícia do znalostnej ekonomiky v podobe nadnárodnej korporácie T-Systems. Manažér, ktorý ju vtedy na Slovensku zastupoval, hneď v čase príchodu investora hovoril o tom, že medzi tým čo ponúkajú školy a potrebou praxe zíva obrovská diera. Manažéri T-Systems tak rozbehli vzdelávanie na školách. Začali vysokými, neskôr prešli na stredné a teraz sa venujú aj deťom na základných školách. Aj vďaka ich aktivitám vzniklo niekoľko tisíc pracovných miest a v Košiciach vzniká kritická masa IT špecialistov, ktorá umožňuje rozvoj tohto sektora v regióne. Uznávam, že mnoho z týchto pracovných miest vzniklo aj vďaka dotáciám, no bez vzdelávacích aktivít manažérov by peniaze z verejných zdrojov boli zbytočné.
Ďalší príklad potenciálu, ktorý drieme a nie je dostatočne využitý, sa nachádza tiež na východe Slovenska, v Kechneci. Tamojší starosta Jozef Konkoly tam vytvoril priemyselný park, ktorý priamo a nepriamo dáva prácu zhruba desiatim tisícom ľudí. Už pred niekoľkými rokmi pochopil, že onedlho môže firmám dôjsť kvalifikovaná pracovná sila. Nielen vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ale aj robotnícke profesie. Dal na papier projekt Európskej integrovanej školy, ktorá by zastrešovala vzdelávanie od materskej, cez strednú až po vysokú školu. Deti by sa už od útleho veku vzdelávali v cudzích jazykoch. Osnovy a celý vzdelávací proces by prebiehal v spolupráci s firmami pôsobiacimi v priemyselnom parku. Roky však bojuje s byrokraciou a neochotou kompetentných pomôcť. Pýtam sa, prečo nerozviazať ruky takýmto ľuďom, ktorí majú výsledky a umožniť im realizovať projekt, ktorý v Európe funguje a u nás by bol pilotom, ktorý by slúžil ako príklady iným?
Po týchto pozitívnych príkladoch z praxe teraz k niektorým nástrojom znižovania nezamestnanosti spomínaným v programovom vyhlásení. Konkrétne k ustanoveniam legislatívy týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia.
Vláda chce znižovať nezamestnanosť tým, že bude stenčovať vankúš pod tými, čo môžu, ale nechcú pracovať. A to sprísňovaním podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. Cieľom opatrení majú byť adresné sociálne opatrenia.
Súhlasím s touto ambíciou a chcem upozorniť, že aj keď v poskytovaní sociálnych dávok došlo v posledných rokoch k viacerým významným zmenám, faktom zostáva, že celá oblasť ich normatívnej regulácie je najviac roztrieštenou časťou odvetvia práva sociálneho zabezpečenia.
Štátne sociálne dávky sú tým nástrojom, ktorými štát prispieva na krytie nákladov na výživu a iné osobné potreby deti a tiež nákladov spojených s ďalšími sociálnymi udalosťami u rodín s nezaopatrenými deťmi, ako aj bez nich (napr. príspevok na pohreb). Vzhľadom na to tvoria jednu z ťažiskových súčastí nášho systému sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s ich vyplácaním sa najčastejšie skloňujú výrazy, ako: „príliš plošné vyplácanie“, „neefektívne poskytovanie“, „znenužívanie“ a pod. Preto zámer vlády prehodnotiť realizáciu a poskytovanie sociálnych dávok považujem za pozitívny.
Je však potrebné mať na pamäti, že do niektorých znakov systému sociálnych dávok sa nesmie zasiahnuť, pretože sú preň vlastné z podstaty jeho existencie.
Mám na mysli predovšetkým dve veci:
Po prvé:
Musí ostať nemenná pozícia štátu ako organizátora, koordinátora a poskytovateľa dávok štátnej sociálnej pomoci a podpory. Cieľom jeho pôsobenia má byť, aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla podstatne nižšie v porovnaní s úrovňou bezdetných detí.
Po druhé:
Zachované musí ostať aj úsilie, aby dávky štátnej sociálnej podpory neslúžili len na uspokojovanie základných potrieb rodiny a nenahrádzali ekonomickú aktivitu jej členov. Životná úroveň rodín sa má aj naďalej zabezpečovať hlavne z pracovných príjmov a dávky štátnej sociálnej podpory majú mať len podpornú funkciu.
Naopak považujem za dôležité, aby došlo k úprave napríklad týchto problémov sociálnych dávok.
-odstrániť roztrieštenosť inštitucionálneho zabezpečenia dávok.
-znížiť administratívnu náročnosť agendy danú samotnou roztrieštenosťou právnej úpravy. Každá sociálna dávka, respektíve vecne podobné dávky sú upravené v samostatnom zákone.
-Ďalšou dôležitou úlohou je venovať sa komplikovanosti tokov finančných prostriedkov určených na výplatu dávok a z nej vyplývajúce riziko ich zneužívania u marginalizovaných skupín.
Sociálna politika
Zo svojich skúseností viem, s akými problémami zápasia ľudia odkázaní na pomoc štátu, ako aj tí, ktorí im pomáhajú. Či už ako príbuzní, alebo sociálni pracovníci. Narážajú na množstvo byrokratických prekážok, nespravodlivosti systému- napríklad štátni poskytovatelia sociálnych služieb sú preferovaní na úkor neštátnych.
Preto vítam ambíciu vlády zefektívniť systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb, riešiť problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách a hlavne pokračovať v podpore deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
Zmeny v sociálnych službách
Práve pri deinštitucionalizácii sa chcem pristaviť, pretože tú považujem za mimoriadne dôležitú.
Vnímam ju ako zmenu systému sociálnej pomoci, osobitne sociálnych služieb. A to z takých, ktoré sú poskytované v rámci inštitucionálnej podoby, kde prevláda kolektívny prístup na také, v ktorých prevažujú služby poskytované v prirodzených spoločenstvách, ktoré sú organizačne a kultúrne čo najviac podobné bežnej rodine.
Nemôžeme totiž zatvárať oči pred tým, že kolektívny prístup vedie nielen k traumám a negatívnemu vplyvu na zdravie a osobný rozvoj ľudí, ale aj k sociálnemu vylúčeniu, bezmocnosti, pasivite a nemožnosti plnohodnotného začlenenia do spoločnosti.
Základným cieľom transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb má byť vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov, odkázaných na pomoc spoločnosti. V prirodzenom sociálnom prostredí komunity, prostredníctvom komplexu kvalitných alternatívnych služieb vo verejnom záujme, ktoré im umožnia slobodný a nezávislý spôsob života s aktívnou podporou komunity, odborníkov, členov rodiny, dobrovoľníkov. Prechodom z prevažne inštitucionálneho spôsobu poskytovania sociálnych služieb na komunitnú starostlivosť.
Transformácia a deinštitucionalizácia sociálnych služieb prebieha vo svete a Európe už od sedemdesiatych rokov 20. storočia. Príkladmi dobrej praxe sa môžeme inšpirovať krajinami akými sú napríklad Nórsko, Švédsko, USA či Veľká Británia, kde bola deinštitucionalizácia podporená politicky aj legislatívne. Chcem však v tomto kontexte upozorniť, že ani u nás na Slovensku neexistujú zásadné legislatívne a programové prekážky, ktoré by bránili transformácii a deinštitucionalizácii. V niektorých častiach zákon o sociálnych službách nepriamo preferuje tento proces.
Nehovoriac o praktických skúsenostiach. V rokoch 2011 až 2015 bol realizovaný Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej starostlivosti na komunitnú starostlivosť.
Národný projekt sa pilotne realizoval v šiestich samosprávnych krajoch, za každý kraj bolo určené jedno zariadenie sociálnych služieb. V nich pod odborným vedením metodického tímu expertov pracovali interdisciplinárne transformačné tímy, ktoré po absolvovaní špecializovaných vzdelávacích kurzov individuálne pripravovali podmienky pre presťahovanie sa klientov do komunity a tiež samotných klientov na adaptabilné zvládnutie celého procesu. Realizáciou projektu získali prijímatelia sociálnych služieb, zamestnanci verejných zariadení sociálnych služieb, zriaďovatelia – zamestnanci samosprávnych krajov cenné skúsenosti, ktoré môžu slúžiť ako príklady dobrej praxe pre systémovú deinštitucionalizáciu na Slovensku. Vznikol ľudský potenciál odborníkov pre širšie zavádzanie zmien do budúcnosti.
Z doterajších skúseností vieme aj o slabých stránkach sociálnych služieb, ktorými sú predovšetkým:
-Nerozvinutý systém komunitného plánovania
-Nedostatočne vytvorené podmienky pre zotrvanie v prirodzenom (domácom) sociálnom prostredí
-nedostatočná a regionálne nerovnomerná sieť zariadení sociálnych služieb a terénnych sociálnych služieb
-nepostačujúca variabilita sociálnych služieb
-absencia štandardov sociálnych služieb
-nepostačujúca kapacita terénnych sociálnych služieb
-zvyšujúce sa finančné náklady na sociálne služby a pretrvávanie tradičných sociálnych služieb v zariadeniach sociálnych služieb.
-problémom je aj nefunkčnosť sociálnych služieb z dôvodu nedostatočného prenosu kompetencií zo strany územnej samosprávy.
Takže z uvedeného je jasné, že máme čo zlepšovať ale aj na čom stavať v snažení o kvalitnejšie, spravodlivejšie, humánnejšie a efektívnejšie poskytovanie sociálnych služieb.
Lepšia a spravodlivejšia posudková činnosť
Čo ma ešte v rámci stanovených priorít programového vyhlásenia vlády teší, je prehodnotenie možnosti zavedenia jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti s cieľom zjednodušiť posudzovanie zdravotného stavu a zefektívniť výkon posudkovej činnosti.
Súčasný stav právnej a organizačnej úpravy posudkovej činnosti v praxi okrem iného spôsobuje nadmernú byrokraciu, s ňou spojenú administratívnu záťaž pre občanov, vyššiu nákladovosť a neefektívnosť procesov. Spôsob posudzovania zdravotného stavu hendikepovaných ľudí naviac ponižuje tých, čo trpia a tým, čo majú pomáhať, dáva priestor na šikanovanie a korupciu.
Na tento problém som upozorňovala dlhodobo, vychádzajúc z množstva problémov, ktoré som počas svojej praxe mala možnosť spoznať.
Uvediem príklad, ktorý som v minulom roku spomínala aj vo svojom blogu venujúcom sa tomuto problému.
Predstavte si, že máte 18 ročného syna s Downovým syndrómom. Dosiahnutím plnoletosti dieťaťa vás opätovne čaká tortúra návštev posudkových lekárov, ktorí majú zhodnotiť úroveň jeho postihnutia. Podľa nej bude mať nárok na adekvátnu pomoc od štátu. Aby toho nebolo málo, pribudla ďalšia povinnosť. Doteraz ste sa o syna starali s manželom, ale už fyzicky a finančne nezvládate a syna potrebujete dať do denného stacionára. Takže musíte navštíviť aj posudkového lekára samosprávy, v ktorej pôsobnosti sa nachádza zariadenie, kde ho chcete umiestniť. Okrem toho vás čaká už tradičná exkurzia po posudkových lekároch úradu práce, kde žiadate kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a Sociálnej poisťovne, ktorá prizná alebo neprizná nárok na invalidný dôchodok.
Počas niekoľkomesačnej tortúry pobehovania po úradoch príde tragikomický výsledok.
Traja rôzni posudkoví lekári skúmali rovnakého pacienta a došli k trom rozdielnym názorom na stupeň jeho zdravotného postihnutia. Rozmenené na drobné to znamená, že váš syn bol v každom hodnotení zaradený do inej kategórie žiadateľov o pomoc. Lekár úradu práce ho považoval za viac postihnutého než v Sociálnej poisťovni a ako relatívne najmenej chorého, dokonca tak, že nemáte nárok na stacionár, ho videl špecialista samosprávy.
Podotýkam, že nejde o vymyslený prípad. Stal sa mojej priateľke, ktorá mi svoje trpké skúsenosti spolu s detailmi nekonečných návštev posudkových lekárov podrobne vyrozprávala.
Jej príbeh ma neprekvapil. V rôznych obmenách som ho počula už veľakrát.
Môžeme sa len domnievať prečo aj v tomto prípade prišli lekári, ktorí posudzovali chorého na základe rovnakých medicínskych kritérií, s odlišnými výsledkami. Alibi majú v bujnej spleti zákonov a ich príloh. Pritom vôbec nemusí ísť len o výhovorky, pretože legislatívny chaos môže skutočne viesť k rozdielnej metodike hodnotenia zdravotného stavu postihnutého. No vylúčiť sa nedajú ani iné dôvody a motívy. Napríklad lekári nemali dobrý deň.
Riešenie nie je nijako zložité. Stačia tri základné opatrenia:
-zjednotiť všetky výkony posudkovej činnosti pod strechu jednej organizácie,
-upraviť ju komplexne v jednom zákone pre všetky účely a
-ustanoviť nezávislosť posudkových činností.
Uvedeným opatrením príde k racionalizácii, transparetnosti, vyššej kompetentnosti rozhodovania, zrýchleniu celého procesu a v konečnom dôsledku aj úspore finančných prostriedkov na oboch stranách (zredukovanie počtu pracovníkov = úspora finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, nakoniec aj samotným pacientom, minimálne za dopravu a rôzne poplatky)
Pripomínam, že už v roku 2010 bol na stole návrh zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorý mal ambíciu túto problematiku riešiť. Hendikepovaní asi neboli natoľko zaujímavou cieľovou skupinou, aby sa jej politici venovali viac, ako je nevyhnutné, teda takmer vôbec.
Vyspelosť spoločnosti sa prejavuje aj v tom, na akej úrovni sú jej sociálne služby a ako sa stará o znevýhodnené skupiny obyvateľov.
Verím, že sa táto situácia čoskoro zmení, pretože hendikepovaní a ich rodinní príslušníci si zaslúžia, aby im štát nehádzal polená pod nohy, ale pomáhal.
Teším sa na poctivú prácu
Na záver by som rada zopakovala to, čo som spomenula na úvod. Programové vyhlásenie vlády je rámcový dokumentom. Nie je nevyhnutne dôležité koľko viet v ňom bolo popísaných. Jeho kvalitu nepreverí ani kvantum slov, ktoré odznejú na jeho adresu tu, v pléne Národnej rady, či v médiách. Jediným meradlom, podľa ktorého ho bude raz možné posudzovať, bude miera jeho životaschopnosti. A ak hovorím ,,životaschopnosť“ mám tým na mysli najmä mieru, v akej dokáže toto programové vyhlásenie, ako aj z neho plynúce kroky a opatrenia zrkadliť potreby spoločnosti. Za seba chcem povedať, že hlavne v oblasti sociálnych vecí chcem urobiť všetko preto, aby bol čo najživotaschopnejší. A to nielen pri riešení problémov, ktoré som tu uviedla, ale aj pri presadzovaní ďalších návrhov na zlepšenie života ľudí. Aj takých, ktoré neboli explicitne spomenuté v programovom vyhlásení. Mnohé z nich už odzneli počas tejto rozpravy, ale aj vo výbore pre sociálne veci.
Teším sa na prácu, ktorá nás čaká a dúfam, že mi tento optimizmus čo najdlhšie vydrží. Ďakujem za pozornosť.